Sereď / Cestovný ruch donáša peniaze nielen do prímorských a vysokohorských destinácií, ale všade tam, kde je čo vidieť, kde je za čím prísť, a kde sú služby aspoň na štandardnej úrovni.
Dnes už ani mesto Sereď technicky nemôže jedinec obísť s tým, že v ňom niet o vidieť. Teda okrem sústavného neporiadku a nepokosenej buriny na verejných priestranstvách, štadióna v rozklade, ku*iev na Bratislavskej, rozobranej budovy bývalého MILEXu, neporiadku a množstva odpadkov na pozemkoch súčasného primátora Tomčányiho a jeho brata, ľudskými výkalmi znečistenej železničnej a autobusovej stanice a – samozrejme haldy lúženca po bývalej NHS sporadicky silným vetrom rozfukovaného priamo na mesto, môžu dnes prípadní záujemcovia vidieť napríklad medzinárodne známe Múzeum Holokaustu, Mestské múzeum a súkromné Múzeum totality.
Človek by povedal, že je na čom stavať. Pokiaľ je zo strany samosprávy záujem.
Akousi vizuálnou vizitkou každého mesta (dnes už aj dediny) je informačný systém. Ten náš presne odzrkadľuje stav našej samosprávy a vedenie mesta a to hneď po niekoĺko volebných období. Tri chod mesta riadi predtým dlhoročný poslanec Martin Tomčányi.
Aj takýto vizuál mesta sa do pamäti vryje nielen každému návštevníkovi, ale dokonca aj každému náhodnému cestujúcemu sediacemu v autobuse náhodou prechádzajúcemu cez mesto.
Ale vážne, videli ste v horšom stave verejno prospešné zariadenia ako u nás? Teda, ak mesto iba nedávno neprešlo bombardovaním, alebo iným samosprávou, vedením mesta či občanmi ťažko odvrátiteľnými udalosťami?
